Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Nanterská 1681/11
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

9-10.8.2014 2DAYSTREK III - Zázrivá - Tvrdošín - 43 km

… videl som po hladine jazera plávať kačacie pierko, ktoré ovládal vietor. Do cesty sa vkrádali popadané listy zo stromu, no pierko si svoju cestu razilo stále ďalej k brehu. Niektoré listy sa ťahali za pierkom, ostatné zaostali za ním. Prišlo mi to ako zo života, keď povestný breh je cieľ nášho života, vietor osud, ktorý nás vedie, pierko ako človek samotný a listy čo by životné situácie, prekážky, radosti alebo ľudia, ktorých v živote stretávame a ktorý nás opúšťajú. Aj v živote sa občas totižto stane, že vietor utíchne a list zostáva na hladine sám a čaká kým sa dá zas do pohybu. Nedokáže sa pohnúť ďalej, len čaká, kde ho osud zavanie, a koľko a aké listy mu do cesty postaví.
 

    Ako každý rok aj tento – už tretí, ma osud zavial k ľuďom a do miest, kde nebolo treba riešiť, kde, kedy, kto, s kým, prečo a načo. 2DAYSTREK s poradovým číslom III sme absolvovali tentokrát v pätici. Robo Mišo, Vlado, Stano a ja sme sa vybrali zo Zázrivej do Tvrdošína. Podľa máp z počítača trasa celkom jednoduchá, prevýšenia nie moc veľké a vzdialenosť na deň sa zdala tiež optimálna. Ale my už vieme, že na monitore všetko vyzerá úplne inak :-)

    Začiatok augusta, konkrétne 9.8.2014 bol termín, kedy sme sa rozhodli pre nástup. Poniektorí už vieme, čo obnášajú podobné dva dni v prírode, čo vziať, poprípade čo nechať doma, no hlavne čo nezabudnúť. Tento krát sa hmotnosť batoha zastavila pri 18 kilogramoch. Ako každý 2DAYSTREK aj tento som netrpezlivo očakával. Predsa len človek často nespáva pod stromom, a nechodí celý deň len tak prírodou.

    Autobusové nástupište už víta účastníkov. Po usadení sa v autobuse je skoro povinný zahajovací rituál, kde opäť „Milenka“, ktorú sme si zvykli brať so sebou, zohriala naše vnútornosti. Nezostalo pri jednom, však sa poznáme. Aspoň cesta ubehla rýchlo.

    V Zázrivej už svieti slnko a asfaltkou prechádzame na panelovú cestu vedúcu popri družstve až k lesu. Prvé stúpanie, prvý pekný posed, prvé dopĺňanie tekutín. Niečo málo prejeme, prezlečieme sa do ľahšieho odevu, a ja sa už zbavujem prvej záťaže - prázdnej fľaše od „Milenky.“ Nasadili sme „prudké tempo.“ Smiech, dobrá nálada a adrenalín, to je potrebná konštalácia na dva dni s ľuďmi osamote v lese.

    Pot tečie po čele, po chrbte a nohy pália. Po Milenke už niet ani stopy. Nádhernými lúkami a už páliacim slnkom sa ukrývame medzi stromami v lese, kadiaľ cesta vedie ďalej. Už na začiatku zisťujeme, koľko rôznych húb je počas cesty pri chodníku. Neskôr, v miestach, kde veľa ľudí asi nechodí dokonca o hríby zakopávame. Čo hríby, ale dubáčiky ako z knižky. Nechávame ich však slimákom, alebo iným zverom, keďže nie je kde ich zobrať, nikto nechce mať väčšiu záťaž na chrbte ako má, a už sa nám nechce ani zastavovať nad každým. Len ukazujeme vždy aha tu, aha tam.    

    Minčol 1392 m.n.m., ako ho nepoznáme, nakoľko som sa s týmto názvom stretol len na Martinkách. Miesto, kde sme zvečnili svoje postavy v spoločnej fotografii, na ktorej si až teraz po zväčšení všímam tie úsmevy a radosť, ktorá nám srší z tvárí. Tu vidno ako príroda prospieva k pozitívnemu mysleniu. Človek akosi pozabudne na starosti, ktoré ho čakajú tam dolu. Pivečko zasyčalo, rezníky zachrúmali, a už sa ťaháme lúkami zas ďalej.    

    Rázcestie pri Minčole je ďalšia zastávka, kde skladáme svoje telá a po hľadaní „kešky“ otvárame ďalšiu batériu potrebnú k posilneniu tela i ducha. „Balantínka – staršia sestra Milenky“ bola už síce trošku „priteplená“ ale čo je pre bukvice bežná záležitosť :-) Neskutočný relax, len tak ležať v teplej tráve pozerať sa do blba a počúvať spev vtákov.

    Máme kopec času, takže sa nemusíme nikde ponáhľať. Neustále sa zastavujeme a naberáme čučoriedky a maliny, ktorých je vôkol neúrekom. Netreba zbierať do zásoby, treba len jesť. Fialové prsty a pery prezrádzajú, že vitamínov máme pre dnes tak akurát. Všetci sa však už tešíme na vitamín „B“ ktorý nás čaká v reštaurácii Príslop, ktorá bude po ceste.

    Určite sa už približujeme, pretože nám kríži cestu stádo kráv, ktoré tvrdohlavo stoja na svojich miestach a my sa pomedzi ne musíme doslova predierať. Les, lúka, a zas les, občas močariská plné žubrienok, ktoré sa pri každom kroku plašia a víria hladinu. Príroda nás stále prekvapuje, ako svojou silou, tak svojim umeleckým nadaním. Stromček rastúci zo zrezaného kmeňa, kmeň ako prdel, a skupinka muchotráviek ako veľká rodinka.

    Konečne v ďiaľke počujeme autá z hlavnej cesty a čoskoro sme v reštaurácii, kde na naše sklamanie nemajú čapované pivko, a tak sa musíme zmieriť s fľaškovým. K tomu kapustová polievka ako „turbodoplnok“ k stúpaniu lúkou, ktoré nás čaká, aby sme našli náš bivak – útulňu popísanú ako chajdu s plechovou strechou, zarastenú v lese.

    Po krátkej sieste, doplnením potrebných síl a vyprázdnení čriev už zas s batohmi stúpame do hôr, o ktorých sme v reštaurácii od domácich začuli strašidelné príhody. Medveď, ktorý zliezol do dediny a vzal si so sebou kozu. Premnožené medvede a podobne. Nedáme sa odradiť, ale rozmýšľame, že v najhoršom prípade sa vrátime a prespíme tu v penzióne.

    Nohy stuhli a kým sa rozchodíme celkom slušne ich cítime. V tráve, ktorú rozkopávame, lúčne koníky v kŕdľoch odskakujú od nôh. Slnko pomaličky zachádza a náš tieň sa neustále predlžuje. Strácame sa očiam zvedavcov, ktorý nechápu kde sa hrabeme takto k večeru, a hľadáme orientačné body, ktoré nás majú zaviesť k útulni. Rozchádzame sa na velikánskej lúke všetkými smermi, aby sme našli trčiacu strechu, o ktorej sa píše na internete. Nikde nič, a preto ideme ďalej po značke, kým v lese vedľa cesty nachádzame naozaj zarastenú a opustenú útulňu. Vysokou trávou a pŕhľavou sa dostávame ku dverám a po ich otvorení nás čaká nemilý pohľad, na úplne prázdnu, tmavú, zatuchnutú miestnosť. Nie nie, takto si veru spanie nepredstavujeme a s porovnaním s ostatnými útulňami sa táto veru rovnať nemôže žiadnej.    

    Uvažujeme čo teraz a rozhodujeme sa pre spanie pod stromami a holou oblohou. Tak ako som si to vždy predstavoval. Napadli nás však historky o medveďoch, a tak ako sme to všetci videli v tých dobrodružných filmoch o prežití, nachádzame miesto ako z knižky. Štyri stromy tvoriace obdĺžnik sme obložili zoschnutými konármi a stromami, doplnili ich veternými zábranami v podobe veľkých papraďových listov. Aspoň takto trošku zabránime macovi prístup k nám, keď budeme spať. Kto išiel na „malú“ musel ísť do iného rohu v lese, aby sme si označkovali svoje teritórium. Vladko sa rozhodol pre spanie v útulni.

    Všetko prebehlo tak rýchlo, všetci zas vedeli, kde má čo zobrať, kde odlomiť, kde priložiť. Za pár minút sme mali postavený brloh, ohnisko a posed pri ohni. Keď sa nájde partia ľudí, kde sa nikto na nikoho nevyhovára a všetci priložia ruku k dielu, vtedy sa dá do hodiny bývať, variť a neskôr aj jesť.    

    Po jednoduchej hygiene dolu v studničke sme si posadali okolo ohňa a opekali klobásky do hneda. Pivko k tomu, občas preložené poldecáčikom, no bolo vidno, že sme radi, že sedíme. Oblízali sme si všetkých desať Tentokrát si stravu každí zabezpečoval sám. Po večeri som vytiahol z batohu sviečky, ktoré mali slúžiť na osvetlenie útulne a so sviečkou „trojkou“ som ich zapálil, aby sme si vytvorili atmosféru, ktorá zvýrazní tretie výročie 2DAYSTREKu.

    Kopírovali sme očami pohyb chvejúceho sa plamienka sviečky, a v tichu sme sa aspoň na chvíľku zastavili a zamysleli. Netrvalo to dlho a opäť sme sa zabávali nad rôznymi príhodami a spomienkami. Nedá mi okrem iného nevyzdvihnúť Vladkove tanečné kreácie spojené s speváckym výkonom. Ja som basa brum basa nás dostala do kolien … teda aj brum basa. Večer plný smiechu a zábavy. Ešte sme sa aj z lavicou prevalili všetci na chrbát, no od smiechu som sa ešte nedusil … normálne som sa nestíhal nadychovať. Z tmavého lesa sa na nás určite pozerali všetky zvieratá, a závideli čo že to tu je za žúrka :-) Mám dojem, že by sme si nevšimli ani prítomného tancujúceho medveďa. Ale únava nás zmohla ako každý takýto večer. Políhali sme si postupne do spacákov a už onedlho sa pílilo drevo len taký fukot.

    Ráno bolo skoré a ťažké po takej noci, keďže Stano buntošil a všetkých nás zobudil. Ale prišlo to vhod, aspoň sme skôr vyrazili, samozrejme po raňajkách. Telo, nohy a hlavne chrbát boli ešte stuhnuté no po prvých kilometroch sme zas nasadili celkom rýchle tempo. Zas kopec hríbov a nikde ani živej duše. Občas nám cestu skrížili medvedie stopy, alebo močariská. O krásne panoramata nebola núdza. Mierne stúpania nám už robili malé problémy, aj keď batohy boli o poznanie ľahšie.

    Zas čas obeda a po príchode k miestu s ohniskom a lavičkami sme sa rozhodli o obedňajšiu prestávku. Malý oheň nám stačil pre opečenie pár klobás. Potrebné tekutiny, trošku relaxu a zas šliapanie.

    Les je pekný, plný života, počasie vynikajúce a tak nám cesta ubieha. Sledujem, že už tých slov nie je tak veľa, že už každí kráča z nohy na nohu a skôr sa rozpráva v duchu sám so sebou a hlbšie vníma okolie. Človek sa má možnosť vnútorne prehrabať a vyvetrať myšlienky, tak ako to píšem skoro v každej reportáži. Občas myšlienku vysloví nahlas, a ak niekto ide vedľa, dá svoj názor na danú vec. Psychoočista sa tomu hovorí :-)

    Ako sa tak „očisťujeme“ zisťujeme, že Vladko akosi zaostáva až sa nám nakoniec stratil. Voláme si preto a prichádzame na to, že zišiel na inú odbočku a smeruje k obci Krásna Hôrka. Dohadujeme sa, že tam potom nastúpi na vlak, na ktorý sa chystáme.

    Ďalšie sedenie, kde si vystierame kosti a dojedáme a popíjame posledné zásoby. Už nás totižto čaká len necelá hodina, kým zídeme po dlhých poliach do Tvrdošína. Po východe z lesa nás však nemilo prekvapia panoramata, kde zisťujeme, že nad Trstenou je tmavá oblačnosť, z ktorej už určite prší. Našťastie je to ešte ďaleko o po pozorovaní zisťujeme, že oblačnosť sa len pomaličky približuje nad Tvrdošín a do miest, kadiaľ pôjdeme. Bolo by totižto nepríjemné, aby nás na rozsiahlej planine zastihla búrka. Vypíname radšej preto mobily a zrýchlenou chôdzou sa snažíme dostať čo najskôr do zastavanej časti.

    Už pomedzi domy a paneláky smerujeme k železničnej stanici. Autá, ľudia, zhon, ruch, civilizácia. Ako tam hore bolo len dobre. Čas a cesta sa krátia priamou úmerou. Otváram dvere na stanici a tu z neba dážď, ako keby čakal kým dôjdeme na miesto. Na malej stanici ešte nie je nikoho, preto posedávame po laviciach, vyprázdňujeme batohy od odpadu, ktorý dávame do smetiaku a čakáme, kým sa otvorí pokladňa, aby sme si mohli kúpiť lístky na vlak do Žiliny.

    Malou miestnou lokálkou cestujeme neuveriteľne dlho. Nohy nám tŕpnu pod sedačkou a únava nám zatvára oči. Vladko priskakuje na spomínanej stanici a už sme zas všetci spolu.

    V Kraľovanoch celý ztuhnutý si to namierime priamo do krčmy, kde si konečne vychutnávame čapované pivo. Tackajúci od únavy sa presúvame na perón, kde už v hlúčiku ľudí očakávame vlak. Našli sme poloprázdne kupéčko, kde sa zložíme a pri rozhovore a spomienkach za zvuku koľajníc smerujeme domov. Na stanici v Žiline sa opäť pevným stiskom ruky všetci rozlúčime a poberáme sa svojim smerom.

    Je fajn, že vietor pierko a pár listov sním v tento čas zavial na toto miesto. Listy sa od pierka oddelili, no na hladine zanechali spoločnú brázdu, ktorá tam ešte dlho bude pripomínať istý príbeh, o ktorom sa bude rozprávať.

Ďakujem Vám priatelia opäť za nádhernú dvojdňovú túru, na ktorú budem naozaj dlho spomínať, a teším sa na Vás zas o rok !