24-25.8.2013 - 2DASTREK II - Turčianske Teplice - Blatnica - 53 km
… traja králi, čo z Kráľovej studne živej vody ochutnali, svoje hlavy pod Kráľovou skalou na noc zložili, a aj o „milenke“ čo v noci všetkým počarila … aj to bol tohtoročný už druhý 2DAYSTREK, dvojdňová prechádzka Veľkou Fatrou, nami malým rajom nazvanou.
Predomnou je zložitá úloha, opísať Vám v krátkosti o všetkom tom čo sme za tieto nádherné dva dni zažili. Mrzí ma však, že sa nemohli tejto udalosti zúčastniť aj ďalšie bukvice, už z dôvodov že nemohli a či nechceli. Verím, že budúci rok pôjdeme všetci a aj tento článok by Vás snáď mohol trošku navnadiť :o)
Dlho sa nevedelo kedy, dlho sa nevedelo kde, a dlho sa nevedelo či … či sa vôbec tento rok niečo uskutoční. Času bolo tak málo, a aj keď bol, plynul tak rýchlo, že sa akékoľvek prípravy nedarilo spracovať. Návrhov bolo veľa, ale nakoniec sme vybrali asi najoptimálnejší ako prevýšením, tak aj vzdialenosťou. Vo veľkej Fatre sme ešte neboli a tak trek z Turčianskych Teplíc do Blatnice vyzeral lákavo. Úplne nový terén, prostredie, len osadenstvo zostalo. Ja, Robo a Vlado sme opäť vykročili na cestu plnú zážitkov, potu a „bolesti.“ Áno, aj bolesti, to aby ste vedeli, že to nebola prechádza ružovou záhradou, ale pochod s plnou poľnou mierne presahujúcu 10 kg do kopcov s prevýšením 1665 m.
Zpočiatku sme mali ísť vlakom, ale nakoľko sme sa nemali ako dostať veľmi skoro ráno na vlak, zhodnotili chlapci, že výhodnejšie bude ranný autobus, ku ktorému sa dostaneme bežnou linkou od domu. Už pred šiestou sa stretávame na autobusovom nástupišti, aby sme sa navzájom zvítali stiskom ruky. Na chrbtoch si každý nesieme svoju poživeň, teplý mundúr a samozrejme tekutý sveter čo nesmie chýbať vo výbave. V minulosti som bol zbalený vždy skôr, tentokrát už zo spomínaného nedostatku času som sa balil večer pred odchodom. Zo skúseností si však už teraz píšem zoznam, ktorý na dvojdňovku budem používať. Zas sme totižto mali veci, ktoré sme doniesli späť, a chýbali nám niektoré, na ktoré sme buď nepomysleli, alebo ich zabudli.
Autobus prichádza a mi nahádžeme batohy do kufra, keďže aj ostatní tak robia s batožinou. Pri vodičovi zisťujeme, že uvedený autobus je miestenkový a je plný. Pre nás je vraj pristavený autobus za ním. Zhovorčivý vodič druhého autobusu nás pekne víta a sľubuje, že sa povezieme ako páni králi. Tak aj bolo. Celú cestu bolo v autobuse, tak desať ľudí. Na privítanie sme si dali z Vladovej ploskane a hádali sme, o akú to ide „medicínu“. Všetky možné ovocné chute nám chodili po rozume, ale že to bude „gruziňák“ nás teda nenapadlo. Za hodinu cesty sme sa mali čas porozprávať o veciach, na ktoré inokedy času moc nie je.
Vystupujeme v Turčianskych Tepliciach a po úvodnej spoločnej fotografii vyrážame o 7:00 vpred. Ďaleko sme nedošli a už sa fotíme zas. Nemôžeme odolať zaujímavým lavičkám v parku, a tak sa trošku zdržujeme. Tento park určite navštívim aj s rodinkou, ktorú určite zaujme.
Prechádzame cez hlavnú cestu na Banskú Bystricu, aby sme sa mohli dostať na pokračujúcu zelenú značku. Míňame akési „jazierko“ nevábnej farby a vône, kde miestny šarvanci asi v lete ovlažovali svoje telá. Teraz by som si tam možno neumyl ani ruky.
Obec Čremošné, pohostinstvo a samozrejme raňajky, keďže sme nestihli doma. Na stole vedľa sa váľajú ešte pozostatky včerajšej návštevy, kde nedopité nápoje dominantne okupujú všade prítomné osy. Šup tam zas po jednom aby neuškodilo, a už o pol hodinu odchádzame cez Čremošné do hôr až na Čremošnianske Lazy – vleky, kde na vyhriatej tráve rozvalíme svoje telá a chvíľku sa kocháme nádherným zvukom a vôňou prírody. Úžasná prechádzka lúkami, kde široko ďaleko vidno okolité končiare, kde v diaľke spoznávame nám už známi Kľak.
Vchádzame postupne viac a viac do lesa. Cesta lesom z jasne viditeľným chodníkom zrazu zmenila charakter na zarastený chodník, po ktorom evidentne dlho nikto nekráčal. Pozeráme navigáciu, pozeráme okolie, a smutne konštatujeme, že sme sa „stratili.“ Nič strašné, niekoľko sto metrov sme zišli z chodníka a keď sa dáme týmto smerom prídeme k nemu. Horšie však bolo to „týmto“ smerom. Strmina snáď horšia ako na Hnilickej Kýčere. Ale nedalo sa inak, buď by sme sa vrátili a dlhé stúpanie museli zopakovať ešte raz, alebo vyšliapeme tento vŕšok a sme zas na správnom chodníku. Už po pár krokoch zisťujeme, že asi nie sme jediný, čo sa vraciame po tejto ceste späť na žltú.. Mierne prechodený svah a značenie zvláštnymi tmavo červenými šípkami, ktoré na stromoch skoro nevidno, nás privedie opäť na turistický chodník. Už si dáme viac pozor, aby sme nestratili značku. Ale to viete, človek sa zakecá, zahľadí, zamyslí, a ako tak prehadzuje jednu nohu pred druhú, ani si neuvedomí, že ide z cesty.
Po náročnejšom úseku tejto dvojdňovky sa konečne dostávame na rázcestie a spojnicu žltej s červenou. Opäť si líhame do trávy, dopĺňame tekutiny a niečo pod zub. Máme dosť času, a tak chvíľku zotrváme v euforickej nálade, ktorá sa občas prehúpne do malého mikrospánku. V diaľke už počuť sekeru štiepajúcu drevo, a autá z neďalekej cesty. „Čo ste nepovedali, že sa sem dá ísť autom ? … a my sa tu trepeme peši !?“ :o) Samozrejme myslené s humorom, pretože tí čo sem prišli autom nepocítili ten slastný pocit z dosiahnutého vrcholu. Mno jedine až potom na hotelovej izbe.
Už po štrkovej ceste sa serpentínami dostávame k hotelu Kráľova Studňa, ktorý je našou krajnou variantou v prípade nepriaznivého počasia. Plno ľudí, džavot a hluk. Na chvíľku obetujeme ticho prírody, lebo chuť na studené, čapované je ukrutná. Z fotografií na internete vyzerá tento hotel celkom pekne a lákavo. Nechcem, aby tieto vety zneli ako kritika, ale môj názor je, že po rekonštrukcii v roku 2010 sa do hotela neinvestovalo ani euro. Schátralé vonkajšie posedenie, pomalá obsluha a nechutné jedlo, a dokonca aj nami veľmi očakávané pivo. Kávu som ani nedopil, a to tí čo ma poznajú vedia, že nie som náročný a zjem a vypijem skoro hocičo. Nuž čo, nakoniec sa musíme spoľahnúť predsa len na svoje zásoby, aj keď pravda je, že sme sa aspoň trochu najedli.
No poďme hore ku Kráľovej skale, kde Robo nájde svoju „kešku“ a snáď aj nejaké vhodné miesto na prenocovanie. Už pri miernom stúpaní sledujeme po ľavej strane vzdialenú chatu, kde asi nikto nie je. Možnosť vyspať sa ne jej terase sa nám pozdávala. Došli sme ku prameňu (Kráľovej studne), ktorý množstvom vody asi len tak tak postačil na napojenie dobytka, ktorý tadiaľto občas prechádzal. Vidno to aj zo zanechaných „kravských placiek“ na trávniku. Dlho sa nezdržujeme a pokračujeme ku skale, kde ja hľadám nejaké to miesto na noc, a Robo už spomínanú „kešku.“ Vlado čaká pri batohoch, aby sme ich nemuseli ťahať so sebou. Bohužiaľ miesta vhodné len tak na vysranie, a nie vyspanie, pretože papiera a ľudských exkrementov tu bolo až až. Hm, stačilo zameniť „p“ za „r“ a hneď to dostáva inú šťavu :o) Aspoň tú „kešku“ Robo našiel. Ideme teda ešte smerom k symbolickému pamätníku či náhodou tam niečo nenájdeme.
A hľa, v diaľke zbadáme dve chúliace sa osoby pred zrubovou chatkou, ako vystrihnutej z rozprávky o Maťkovi a Kubkovi. Mrzelo nás to, ale museli sme objatie tohto páru prerušiť, pretože sme potrebovali zistiť či tu idú nocovať, alebo sa tu len pristavili a využili chajdu ako „šmajchlkabinet“. Idú tu spať, čo mňa celkom odradilo, ale chalani navrhli, keďže je zrub dosť veľký, že tu prespíme všetci spolu. Pomyslel som na to, že mladí si prišli užiť krásny večer pod hviezdami, a my sme sa im tam nasáčkovali ako vterky. Preto som sa rozhodol zájsť do spomínanej chaty „poniže“ na obhliadku, či tam nie je možné prespať niekde v altánku, alebo na terase. Z vrchu sa to zdalo celkom blízko, ozaj tak „poniže,“ a tak som išiel s batohom, a po dohode, že zavolám, ak to bude k svetu. Necháme mladých nech si užívajú samoty.
Už keď som prichádzal ku chate bolo jasné pri otvorených okeniciach a pristavených bicykloch, že tam niekto je. Ukázal som sa im v okne a po pár vetách zistil, že chata je súkromná. Volám chalanom, že sa vraciam. Uf, ale som si dal. Malá zjazdovka, ktoré ja tak milujem mi dala zabrať tak pol hoďku, ale síl na pol dňa :o) Z posledného sa dotackám ku chajde, kde už zatiaľ chalani nahromadili ako také množstvo dreva na večer.
Rozťahujeme sa po lúčke, chystáme veci na večeru a samozrejme popíjame zlatistvý mok z hliníku, ktorý prekladáme občas pozostatkami gruziňáčiku. Je čas vybrať z batohu Milenu (ďalej len „milenku“) Prvé dúšky slastného malinového opojenia nám krásne zahreje hrdlo. Ponúkame aj spolubývajúcich Brňákov, kde na oplátku zas oni vyťahujú hruškovicu s vysokým obsahom alkoholu – po dotaze, vraj nie moravského – len aby zrak nepominul.
Veľká 1200 gramová plechovka Chili Con Carne Brňákov prekvapí. Oni v ešuse varia síce voňavé, ale nízkokalorické cestoviny. My chlapi „ze“ Žiliny potrebujeme toho trošku viac a hlavne rýchlo. Preto vopchám plechovku do pahreby, kde za občasného miešania privediem voňavé fazuľky do tanca. Popri tom stihneme ešte upiecť klobásky, ako doplnok zdravej výživy. Jedlo rozdelím po miskách, nakrájame chlieb a v kruhu, v polosede na karimatkách hltáme lyžicu za lyžicou. Spomíname na minulý rok, ale plné ústa nás k slovu často nepustia. Ach, aké príjemné je ležať s plným bruchom a dívať sa len tak doblba.
Mierne sa ochladilo, a tak sa už navliekame do „nočných úborov“ a sadáme si bližšie k ohňu. Na oblohe svieti milión hviezd, v diaľke počuť zvonce kráv, a na našich tvárach vidno kúsok šťastia. Neviem teraz či to bolo milenkou, ktorá nám počarila, alebo praskajúcim ohníkom, no dolinou sa náš smiech určite niesol až do najbližšej dediny. Obrovské uvoľnenie, úľava na mysli i duši, to je to pravé orechové, prečo sme vlastne tu. Áno musím uznať, že nie vždy je výstup do hôr jednoduchý, ale vždy to zatiaľ stálo zato. Pokúšam sa týmito slovami osloviť aj Vás čo nemohli, alebo nechceli ísť snami, aby ste budúci rok neváhali, alebo si zariadili domácnosti tak, aby sme mohli spoločne zdieľať tieto pocity. Poprípade osloviť neznámych čítajúcich, aby tiež skúsili prežiť jednu noc pod holou oblohou v kruhu tých, s ktorými sa cítite dobre a rozumejú Vám.
Únava nám sadla na oči, a ani nevieme ako, každí ležíme zababušený v spacákoch a snažíme sa zaspať. Vlado s tým problém nemal, avšak pri jeho „pílení dreva“ bola dlho dlho naša snaha zaspať márna. Aj Brňáčka sa spod spacáku chichotala, keďže jej milý spinkal tichúčko ako bábätko. Tak dobrú noc ogaři !
Noc bola dlhá, nedalo sa mi spať, a nad hlavou v streche som mal malú škárku, cez ktorú na mňa občas pofukoval studený vánok. Nakoniec som ale predsa zdriemol. Občas človeka prebralo vrznutie dverí spolubývajúcich, ktorých vyrušila v spánku neposlušná prostata.
Otvoril som oči a cez škáry v streche a zvláštne okno sa predierali slnečné lúče. Je ráno ! Mierne skrehnutý sa teším na prvé slnečné lúče a už vŕzgam so zipsom na spacáku. Nádherný východ slnka som mal prestretý, ako na tom najzlatejšom podnose - „alesinklusive“. Privieram oči a snažím sa prijať čo najviac teplých lúčov, ktoré hladia moju tvár. Krásne dobré ránko vravím si potichu mysliac pritom aj na rodinku, ktorá doma ešte sladko spí.
A už sa z chajdy vynárajú postavy s ešte zalepenými očami snažiac sa trením zlepšiť výhľad na tú krásu vôkol. Postupne sme vonku všetci a chvíľku sa kocháme, kým nezačneme pomaličky chystať raňajky – co baťoh dal. Zaujímavé, že nebola na tráve žiadna rosa. A tak bez problémov snídame v trávě. Postupne pobalíme všetky veci, poupratujeme po sebe, a odpad dávame do jedného vreca, ktorý si kladiem do batohu. Veď prázdna plechovka a pár obalov je predsa teraz omnoho ľahších, ako keď som ich plné niesol sem, tak prečo ich tu nechávať !? Kiež by takto vedeli rozmýšľať aj tí, čo všetok bordel po sebe v horách nechávajú.
Smer jasný – Ostredok. Ešte sa pristavujeme pri Kráľovej studni, kde z prameňa načerpáme čerstvú vodu, aby bolo čím sosáky omočiť, keď nám ich slnko a slaný pot vypália do ruda. Krížnu s vysielačmi už v diaľke zreteľne vidno. Plný energie a prekvapene zatiaľ bez problémov naberáme rýchle tempo. Vlado si to rozbehol trošku skôr, kým sme my fľašky plnili, a tak máme čo robiť, aby sme ho dohnali. Príjemné stúpanie a potom zas mierne klesanie, ako cez veľké dva ťavie hrby a už ho máme. Na Krížnej chvíľku postojíme, pretože si nemôžeme nechať ujsť posledné pohľady na miesta, kde sme strávili noc s našou milenkou – aj zohriala aj potešila … eeej ešte keby tak variť vedela.
Ako som už veľakrát písal, tak ako neznášam zjazdovky smerom hore, tak zas milujem hrebeňovky, ako bola táto. Nízka tráva, ľahký terén vľavo Martinky v pravo Donovaly v diaľke končiare, ktorých názov len odhadujeme nakoľko nie je momentálne dôležité čo to je, ale aké sú. Na fotkách je vidno, že tento kraj je naozaj takým malým slovenským rajom.
Chodník vyšliapaný miestami ledva na jednu nohu sa ako had vlní k vrcholu, kde už vidíme označník s nápisom Ostredok 1592 m. Na vrchole zhadzujeme batohy a podávame si ruky, ako na úspešné dosiahnutie najvyššieho miesta tejto túry. Robo si zapisuje ďalší slovenský vrchol z tabuľky a vyberáme svetrík, pretože začal pofukovať celkom nepríjemný vetrík. Zatiaľ sme tu sami, preto spravíme zopár fotiek, a púšťame sa do menšej desiaty. Energeťák padne vhod, ako aj čokoláda. V horskom „menu“ je ešte stále čo vyberať.
Je pred nami už len cesta dolu. Zostup, ktorý nám zobral silu z nôh a zničil naše ramená od batohov. Klesanie do Drobkova bolo naozaj veľmi strmé a miestami nebezpečné. Síce lesom, kde do nás aspoň žltý nepichal, ale zapotili sme sa tak či tak. Sme radi, že sme dolu pri nejakej chate, a ako balzam na naše telá a nohy nám svoju vlahu poskytol Gaderský potok. Bez váhania sa vyzliekam do pol pása vyzúvam topánky, a už stojím vo vode, ktorá je tak studená, že mi vykrúca nohy. Základná hygiena musí byť, a tak vyberám čisté ponožky a tričko, keďže sa blížime do Gaderskej doliny, kde vchádzame späť do civilizácie. Voda je tak čistá že nie je problém sa z nej napiť, ba dokonca naberám vodu aj do fliaš. Veľmi dobre nám padol takýto wellness. Oddýchnutý, osviežený nastupujeme z horských chodníkov na asflatrek, ktorý vedie až do Blatnice.
13 kilometrov síce nenáročnej, ale po skoro dvoch dňoch v prírode celkom nudnej chôdze. Dolina je samozrejme krásna a neustále sa je na čo dívať, škoda však, že nie je občas kde sadnúť, oddýchnuť si, alebo len tak niečo prejesť. Dlho sme hľadali niečo na posedenie. Stretávame aj prvých ľudí, cyklistov a výletníkov, ktorý by si tiež možno s deťmi radi niekde posedeli a oddýchli si. Smutne im musíme na ich otázku čo je ďalej odpovedať, že v podstate nič. Jediné miesto kde je čo to vidieť je Čertova brána o ktorej nám rozprával Robo, ale jeho presvedčovacie metódy, aby sme zišli z chodníka asi jeden kilometer boli slabé :o) Pokračovali sme ďalej a hľadali miesto, kde dáme neskorý obed.
Prichádzame na miesto zvané Mlynky asi z dôvodu, že je tu postavených niekoľko vodných mlynčekov za sebou. Pre deti zaujímavá atrakcia, pre nás konečne miesto kde naplníme svoje žalúdky. Ale kde založíme oheň ? Ohniska nikde a ani miesta, kde by sme sa zložili moc nieje. Vo svahu zrazu zbadáme pár lavičiek a parohy pripevnené na strome, pod ktorým bolo niečo ako ohnisko. Sídlo snáď miestnych poľovníkov, alebo správcu lesa. Rozhrniem nahromadené kamene, a už sa zbiera drevo na podpal. Netreba veľký oheň na tri klobásky. Ani moc neopekáme skôr flambujeme, aby sa rýchlo klobáskam roztiahli narezané jazvy, a aby sa čo najrýchlejšie sfarbili do hneda. Vôňa sa šíry lesom. Netrvalo dlho a prilákali sme rozhorčeného pána, ktorý sa na nás díval, ako keby sme mali vatru do pol pása a grilovali malého „mašíka“. Vraj im nedávno horel les a je zákaz kladenia ohňa v celom revíre. Snažíme sa mu rozumne vysvetliť, že to nebol oheň, ale skôr plamienok, a zaliali sme ho vodou z potoka z troch fľašiek. Asi si uvedomil, že nie sme tí nezodpovední čo prednedávnom u nich zapálili les, a tak šomrajúc odišiel. My sme dojedli čo sme mali, ešte raz skontrolovali ohnisko, a šup do poslednej etapy k autobusu, ktorý nás zavezie do Martina na prestup do Žiliny.
Nooo a už sme v civilizácii. Ľudí je čoraz viac a už vidíme prvé automobily, ktoré vyviezli „autoturistov“ do velikánskej reštaurácie plnej hudby, nápojov, detských atrakcií a … prírody ? Prichádzame k prvej autobusovej zastávke, kde zisťujeme že síce autobus ide o 45 minút, ale v blízkosti nieto žiadnej krčmičky, kde by sme hrdlá zvlažili. Ideme teda k ďalšej zastávke kde sa opakuje ten istý scenár. Až pri tretej sa konečne rozhodneme usadiť sa a dať si pivko. Pani čapovanie trvalo trošku dlhšie ako sme predpokladali a tak v rýchlejšom tempe sosáme, aby sme náhodou autobus nezmeškali.
Na zastávke už je pomerne dosť ľudí a máme obavy, či sa do autobusu vôbec s batohmi vojdeme. Je naozaj plný, ale cesta ubieha veľmi rýchlo. Chlapi sedia a ja sa v stoji krčím, aby som aspoň čo to videl počas jazdy z okna. Sme ticho, a všetci traja sa prehŕňame myšlienkami ako bolo, ako je, a snáď ako bude, keď dorazíme domov. V Martine vystupuje väčšia časť ľudí, tak nemáme problém sa pretlačiť cez dav s batohmi. Zisťujeme, že nám autobus do Žiliny ide skoro o hodinu. O tom čo s voľným časom nebolo potrebné hlasovať. Aby sme nekrívali, tak treba do druhej nohy naliať. Pivečko sadlo, nohy oťaželi, no autobus stihnúť musíme. Už onedlho sa zas kýveme v rytme zatáčok a dohadujeme sa ako z autobusového nástupišťa. Internet je skvelá vec a tak zisťujeme, že bus na Vlčince mi ide hneď keď prídeme, a chalani si objednali „taxík Jarku,“ aby sa ako páni doviezli domov, keďže im autobus nešiel vôbec, alebo až neskoro.
Ešte posledný stisk ruky, kde sila sa za dva náročné dni trošku stratila, a za mávania z trolejbusu sa mi chalani strácajú pomaly z dohľadu. Už teraz som zvedavý na fotky, ktoré si pozriem hneď ako prídem domov a snáď budú zaujímať aj rodinku, ktorej chcem všetko vyrozprávať.
Nuž čo dodať na záver ? Moc stručný som asi nebol, avšak to nie je ani zďaleka všetko čo sme zažili, odnášame si domov, a hlavne ... písmo nikdy nedokáže povedať čo človek cíti, aj keby sa akokoľvek snažil. Opäť ďakujem chlapci za skvelú akciu, a verím, že viete čo som cítil, keď som to písal. Dovidenia o rok !!!